Za dverami neznámeho 1.časť - Pozvánka

Do Anglicka sa nasťahovala len pred týždňom a dnes už sedela v kresle, popíjala svoj poobedný čaj a v ruke mačkala čiernu obálku z pozvánkou v znení 

Videl som Vás včera na ulici. Nemohol som si nevšimnúť ,tak zaujímavej osoby a preto si dovoľujem Vás pozvať do sveta vyvolených. Prídite ešte dnes.

 317avenue, o 22:00

Lord Black

 Pod tým červeným písmom adresa, čas a podpis Lord Black

Kto sa asi v tejto dobe tituluje ako lord ? Vŕtalo jej hlavou. Niežeby jej to nebolo sympatické, ale predsa len už dávno nebola naivná puberťáčka.

Na druhej strane, dobrodružstvá milovala od mala a tak vedela, že neísť do toho, nikdy by si to neodpustila.

Ďalšou vecou, čo milovala od mala boli nočné prechádzky. A dážď jej nikdy nevadil. Vedela, že v Anglicku prší skoro stále. Ani tej noci to nebolo výnimkou. Bola už tma, ale od kvapiek dažďa na jej lakovaných kozačkách sa odrážalo svetlo pouličných lámp.

Hlavou jej vírilo nespočet myšlienok. Kto jej napísal tú pozvánku ? Býva niekde blízko ? Snáď to nie je nejaká sekta. Alebo nejaká pubertálna sranda. Tak, či tak, to ale chcela vedieť.

Na mieste bola ako vždy, až príliš skoro. Nebolo úplne ľahké nájsť určenú  adresu. Miesto ju trochu vydesilo. Bolo to u starej opustenej budovy za mestom.

Nervózne sledovala čas a snažila sa zahnať pochybnosti.

Viktória trochu nadskočila, keď sa z tmy ozval hlas. "Rád vás tu vidím" 

Otočila sa a v jemnom svetle pouličnej lampy uvidela tajomnú postavu v klobúku a dlhom kabáte. Skôr ako sa stihla spamätať zo šoku, uvedomila si, že jej podáva ruku. "Som Lord Black." Predstavil sa hlbokým, sebaistým hlasom, pričom sklonil hlavu na znak pozdravu. 

"Lord?“ Viktória sa neubránila pochybovačnému tónu. „Myslela som, že tituly sú už dávno minulosťou.“

Lord Black sa jemne pousmial. „Niektoré tradície nezomierajú tak ľahko, slečna..." 

"Viktória" doplnila ho.

Snažila sa nedať najavo, že jej záhadný tón imponuje. „A čo ak je to len hra? Pubertálny žart?“

Lord Black naklonil hlavu nabok, akoby ju chcel upokojiť, a zároveň udržiaval jej neistotu. „Hra? To v žiadnom prípade. Verte, že len vyvoleným je dovolené vstúpiť."

"Prečo práve ja?“ spýtala sa váhavo. „Ničím nevynikám. Som len... obyčajná.“

Jeho úsmev sa prehĺbil, hoci zostal jemný. „O tom sa dá polemizovať, slečna. Vaša prítomnosť včera na ulici, ten spôsob, akým ste kráčali, akoby vám všetko patrilo. To nie je obyčajnosť. To je potenciál.“

Jej srdce začalo biť rýchlejšie, no snažila sa nedávať na sebe nič poznať. „A čo ak odmietnem?“ 

Lord Black sa mierne uklonil, no jeho pohľad zostal pevný. „Potom ste slobodná odísť. Ale myslite na to, že niektoré dvere sa otvárajú len raz.“