Gabriela bola vysoká blondína z anjelskou tvárou. Krása však bola jej darom aj prekliatím. Ľudia si ju ľahko všimli, ale nikdy nezostávali. Dlhé roky sa pokúšala zaradiť, získať priateľov, byť niekym, koho si ostatní všimnú a uznajú. Snívala o niečom, čo by ju zbavilo jej obyčajného života.
Práve nastúpila do svojho prvého zamestnania. Nebola to však jej práca snov. Malá kancelária kde u stolu, ťahajúceho sa cez celú miestnosť sedelo päť žien. Vybavovali telefonáty, emaily a plnili úlohy od šéfov jednotlivých oddelení. Gabriela mala na starosti to marketingové. Aj keď pracovali každá pod iným úsekom, súperenie ega tam bolo cítiť, ako nejaký ťažký parfém, ktorý sa dostával do každého kúta miestnosti a dvíhal sa z neho žalúdok. Otvorila okno, aby vpustila dnu trochu chladného vzduchu, ktorý by jej dodal po ránu energiu a trochu ju nabudil. "To nemyslíš vážne." Precedila cez zuby Monika z reklamačného, teatrálne vyskočila zo stoličky a dramaticky zavrela okno. Gabriela si len rezignovane povzdychla a dala sa do čítania emailov. Nová kampaň, nejaké grafy a...Vianočné prianie? Od šéfa ? Nenápadne sa pozrela Monike na obrazovku aby zistila, či dostala tiež nejaké. No zistila len to, že nevraživosť jej pohľadu dokáže byť ešte väčšia.
Zovrel sa jej žalúdok a pocítila, ako sa jej srdce sťahuje. Vtom sa tichom rozľahla hlasná melódia, jej telefónu. "Prosím ? Tu Horváthová." Jej hlas bol tichší než zvyčajne, a aj keď sa snažila znieť pokojne, vnútri cítila, ako sa jej ruky začínajú potiť. "Dobré ráno, Gabriela. Prídi prosím ťa ku mne do kancelárie." Bolo to prvýkrát od nástupu, čo si ju šéf pozýval do kanclu. Nedokázala z jeho hlasu vyčítať, čo sa deje, ale v tejto spoločnosti, bola jeho tvár jediná priateľská. " Áno samozrejme, hneď som tam." Odpovedala rýchlo, ale v hlase jej zazneli obavy.
Zaklopala a pomaly otvorila dvere.
Šéf sa na ňu usmial. Jeho vzhľad vzbudzoval jej sympatie už od prvého stretnutia. Mal na sebe slušivú čiernu košeľu a nohavice, ktoré dokonale ladili s jeho celkovým vzhľadom. Taktiež čierne vlasy, ktoré mu padali do tváre, mu dodávali akýsi gothický nádych. Bol elegantný, no zároveň trochu záhadný, čo ju priťahovalo. "Prosím. Posaď sa." Ukázal na prázdnu stoličku oproti sebe. Gabriela si sadla, stále trochu nervózna. Šéf sa na ňu usmial, akoby sa snažil vytvoriť priateľskú atmosféru.
„Už si tu nejakú chvíľu a tak som sa chcel spýtať, ako sa ti tu páči." Povedal zo záujmom. "Je všetko v poriadku?“ dodal, keď si všimol, ako sa jej oči nepatrne zaleskli, akoby ju jeho otázka snáď dojala.
"Áno" pokrývala hlavou až príliš rýchlo, aby zdanlivo umocnila súhlas. "Vieš, všimol som si, že si sa tu znikým neskamarádila. Vlastne som videl ako si včera Zuzana z teba uťahovala." Znervóznela, keď jeho pohľad zvážnel a prenikavo sa na ňu zahľadel. "V kancelárii to je...no...trochu problémové. Dostala zo seba nakoniec.
"Áno, ženy v kanclu sú trochu problémové, to uznávam. Šéfovia ich oddelení ich podporujú v súťaživosti, ale ja stým nesúhlasím." Vypadal trochu zamyslene. "Vieš čo? Vezmi si veci, choď dnes domov, poriadne sa vyspi a ja zatiaľ niečo vymyslím." Rozhodol rázne, že Gabriela ani nestihla protestovať. "Počkaj ešte." Zastavil ju vo dverách "Tu máš niečo na uvoľnenie." Podal jej vonnú zmes byliniek. Zmätene poďakovala a odišla.
Uľavilo sa jej keď vošla do svojho uhladeného obýváku. Bol zrovna čas obeda, ale nebola vôbec hladná. Otvorila okno, zatiahla rolety a zapálila vonnú zmes, ktorú jej dal šéf. Pustila si príjemnú jazzovú hudbu a hneď ako si ľahla na gauč, pocítila príjemné uvoľnenie. Zavrela oči a užívala si atmosféru. Pri spomienke na dnešný rozhovor zo šéfom sa po dlhej dobe znova usmiala. Náhle sebou trhla keď sa ozval tajomný hlas "Len ty mi môžeš pomôcť, Gabriela." Akoby sa jej podmanivý šepot ozýval v hlave. Znepokojene sa zamračila. "Pridaj sa ku mne." Pokračoval hlas hlasnejšie a naliehavejšie a ona pocítila niečiu prítomnosť v miestnosti. Otvorila oči a uvidela ho. Vypadal ako jej šéf tajomný a elegantný, no oči mu žiarili ako dva rubíny.
Z jeho hustých, rovných vlasov mu trčali dva veľké rohy a z chrbta mu vyrastali dve majestátne démonické krídla.
Pocítila nával hrôzy. Srdce jej divoko bilo, chcela ujsť, ale nedokázala sa pohnúť. Zahľadel sa jej priamo do očí až sa jej z toho zamotala hlava. "Budeš moja" zarezonovalo jej mysľou. Cítila sa omámene, akosi slabo. Mala pocit, že sa topí v šarlátovej žiare jeho očí. Akoby ju nasával, vťahoval do seba jej energiu, až kým úplne nestratila vedomie.
Zobudila sa až ráno z veľmi znepokojivým pocitom. Musela do práce a tak sa rozhodla tváriť akoby sa nič nestalo. Hneď po príchode si ju šéf odchytil. Vzal si ju k sebe do kancelárie. "Si nejaká bledá, skúsila si tie bylinky čo som ti dal?" Váhavo kývla hlavou na súhlas. "Len...mala som desivý sen." Rozhodla sa byť úprimná a dúfala, že sa potom nejak ukľudní, no malo to opačný efekt. "Naozaj? O čom bol ten sen?" Spýtal sa šéf zo záujmom, zatiaľ čo jej sa zdalo akoby sa mu oči slabo blysli červene. A v jeho hlase počula podobný podmanivý tón ako včera. Podvedome cúvla k stene. " Ale no tak, nemusíš sa ma predsa báť." nervózne sa zasmial a na chvíľu zas vypadali, len ako priateľský a starostlivý šéf.
Bola zmätená a zdalo sa, že už, už neodolá nutkaniu utiecť z kancelárie, keď v tom ucítila ako ju drsne chytil za ruku, akoby vedel, že sa chystá zmiznúť. Naklonil sa k nej až nevhodne blízko a zašepkal "Niečo ti musím ukázať. Buď potichu a poď zamnou." Spravil rukou vo vzduchu zvláštne gesto, načo sa pod jeho stolom objavili schody, vedúce niekam do podzemia. Podarilo sa jej vytrhnúť sa mu, ale len preto, že jej to dovolil. "Viem, že túžiš po moci a uznaní, Gabriela. Musím ti to ukázať a potom pochopíš. Musíš mi pomôcť." tentokrát jeho hlas znel naliehavo, až zúfalo. Odsunul stôl a čakal ako sa Gabriela rozhodne. Jeho slová jej rezonovali v hlave.
V mysli sa jej začali premietať obrazy. Všetky tie momenty, keď bola prehliadaná, alebo ponižovaná. Mohla by to zmeniť, keď pôjde tam dolu ? Náhle ju pohltila vlna zvedavosti a novej nádeje. Musí to zistiť.
Keď spolu zostúpia dolu, čaká ich tam temná zaprášená, takmer prázdna miestnosť, až na pár sviečok a veľké starobylé zrkadlo. "Vstup a ukáže ti pravdu." Gabriela, z odhodlaním na tvári, takmer okamžite vstúpila. "Hľadaj rubín." Počula ešte za sebou jeho hlas.
Keď vstúpila, uvidela svoje kolegyne. Ale neboli to tak úplne oni. Všetky mali démonické krídla, rohy a prenikavo svietiace oči. Vznášali sa nad vyprahlou krajinou a bojovali medzi sebou, zatiaľ čo ich šéfovia sedeli na tribúne a sledovali to. Nevypadali však o nič menej démonicky.
Skôr ako sa jej stihol zmocniť strach, však pocítila vlnu moci. Vnímala ako jej rastú krídla, vlasy jej ztnavli a uvoľnili cestu veľkým rohom. Oblečenie sa jej zmenilo na nádherné dlhé čierne šaty. Zrazu akoby sa zastavil čas a všetci k nej obrátili pohľady. Pohľady s ktorých tuhla krv v žilách. Démonicky pokrivené úsmevy, tváre plné zloby a túžby po pomste. Veľké tesáky odhodlané zabodnúť sa jej do hrdla. Začala sa pripravovať na boj, no v tom si uvedomila, že cieľ ich pozornosti je jej šéf, ktorý stál hneď za ňou. "Hľadaj rubín!" Ozval sa jej v hlave naliehavý hlas.
Vyletela do výšky a nechala šéfa za sebou, stáť v bojovej pozícii, čakajúc kým sa na neho tie harpie vrhnú. Ona im stála len za pár pohŕdavých pohľadov. Spravila kolečko nad tribúnami, skúšala letieť v rôznych výškach a prehľadávať aj okolie, ale nikde žiadny rubín. "Kde mám hľadať?" Poslala šéfovi telepaticky otázku, no on bol príliš zamestnaný bojom. Zrovna začalo vychádzať slnko, keď si všimla, ako sa v diaľke pod jeho lúčmi zalesklo niečo červené. V tom sa jedna z démoniek odtrhla od skupiny a pustila sa za ňou. Gabriela mávala krídlami čoraz rýchlejšie. Cítila ako ju poryv vetra bodá do tváre. Bola rýchla, ale stále to bolo niečo nové, čo nevedela plne ovládať. Cítila ako jen démonická Monika zárýva drápy do nohy a zrútila sa dolu. V hlave jej bleskla myšlienka, že to je jej koniec. V tom sa náhle prepadla do niečoho ľadového, čo ju na chvíľu ochromilo. Voda. To od nej sa odrážali slnečné lúče. Zima. Únava. Očí sa jej zatvárali a zmyslí slabli. "Nájdi rubín." ozval sa jej v mysli slabí hlas. Spomenula si na svoj cieľ a prešla ňou vlna odhodlania. Otvorila oči. Bola skoro u dna. U dna na ktorom sa blyšťal nádherný červený rubín. Rýchlo ho chytila a snažila sa dostať nad hladinu, keď zrazu stratila vedomie.
Zdalo sa, že je znova v akomsi tranze. Pocítila ešte väčší nával moci ako predtým. Videla šéfa, krvácajúceho a slabého, avšak z víťazným úsmevom na tvári. Videla jej démonické kolegyne ako na ňu pozerajú zo strachom v očiach rovnako ako ich šéfovia. Zdá sa, že našla to o čo tu oni bojovali. Pritiskla si rubín k hrudi a on sa do nej zabodol. Rozžiaril jej srdce a očí jej vzplanuli tou najjasnejšou krvavošarlátovou farbou aká existuje. "Von!" Krajinou sa ozval jej rezonujuci hlas, ked ukázala na bránu vznášajúc sa vo vzduchu. Všetci zostali strnulo visieť vo vzduchu, zatiaľčo jej šéf sa k nej z námahou doplazil. Podala mu ruku aby mu pomohla vstať a keď vzlietol po jej boku, rany sa mu začali zacelovať. "Von!" Vykríkol a zopakoval gesto po Gabriele. Zbytok démonov začal cúvať, až nakoniec v strachu vyleteli ohnivou bránou von. Gabriela zo šéfom rýchlo urobili rukami vo vzduchu kruh a na bráne sa objavila ohnivá pečať. Atmosféra sa zmenila. Na zemi sa objavili potoky lávy a nespočet sopiek. Jazero dostalo červený nádych a miesto arény sa objavili dva veľké tróny. Z úkrytov začali vyliezať menší aj väčší démoníci. Všetci sa klaňali svojej novej vládkyni a vládcovy podsvetia. Sláva našej temnej Azhare, kričali hlasy. A ona vedela, že to je najväčšia pocta akej mohla dosiahnuť.
